
Toxická hanba a grandiozita
Pocit, že nestojím za nič, a pocit, že som nad ostatnými, sú dve tváre tej istej krehkej sebahodnoty.
Raz sa cítite bezcenní. Stačí jedna kritika, jeden neúspech, a vnútri sa otvorí prepadlisko, v ktorom ste ten najhorší človek na svete. Inokedy ste presne naopak: hore, povýšení, netrpezliví s ľuďmi okolo, presvedčení, že to vidíte lepšie než oni. A možno vás prekvapí, že tieto dva také odlišné stavy pramenia z toho istého miesta.
V predošlom článku som písala o pozíciách nad a pod na vzťahovej mriežke. Teraz sa pozrime na to, čo nás do nich ťahá: na toxickú hanbu a grandiozitu.
Najrozšírenejší omyl
Hanbu aj povýšenosť zvyčajne berieme doslova. Keď sa cítime bezcenní, veríme, že naozaj za nič nestojíme. Keď sa cítime nad ostatnými, veríme, že sme naozaj lepší. Oba pocity vnímame ako pravdu o našej hodnote.
Problém je, že ani jeden z nich nie je pravda. Sú to len dve výchylky tej istej kolísavej sebahodnoty, ktorá nestojí pevne v strede. Zdravá sebahodnota nekolíše medzi „som najhorší" a „som najlepší". Jednoducho stojí.
Čo sa deje v skutočnosti
Toxická hanba nie je to isté ako zdravý pocit viny. Vina hovorí „urobil som niečo zlé". Hanba hovorí „som zlý". Vina sa týka činu a dá sa s ňou pracovať, napraviť ho, ospravedlniť sa. Hanba sa týka celej bytosti a nedá sa napraviť ničím, lebo tvrdí, že chyba nie je v tom, čo robím, ale v tom, kým som. Práve preto je taká ochromujúca.
Grandiozita je druhá strana tej istej mince. Na prvý pohľad vyzerá ako opak hanby, ako sebavedomie. V skutočnosti je to obrana proti hanbe. Keď je pod povrchom pocit bezcennosti priveľmi bolestivý, niektorí z nás vyletia hore, do nadradenosti, lebo zhora hanbu necítime. Grandiozita teda nie je nadbytok sebahodnoty, ale jej nedostatok, len zakrytý.
Mnohí ľudia medzi týmito pólmi kĺžu. Navonok pôsobia sebavedomo, až povýšene, a pritom stačí jedno zlyhanie a prepadnú sa do hanby. Tieto výkyvy sú vyčerpávajúce pre nich aj pre ich blízkych, lebo partner nikdy nevie, či bude mať pred sebou niekoho, kto ho poúča zhora, alebo niekoho, kto sa rúca a potrebuje zachrániť.
V partnerských vzťahoch tieto výkyvy vytvárajú zvláštny tanec. Často sa stretne jeden, ktorý má sklon vyletieť hore, s druhým, ktorý padá dole, a vzájomne sa posilňujú. Čím viac jeden poúča z pozície nadradenosti, tým väčšmi sa druhý prepadá do hanby, a čím väčšmi sa druhý scvrkáva, tým oprávnenejšie sa ten prvý cíti hore. Vzniká dvojica, v ktorej jeden hrá rodiča a druhý dieťa, hoci sú to dvaja dospelí. Z tohto tanca sa dá vystúpiť, no len keď aspoň jeden prestane veriť svojej aktuálnej pozícii ako pravde. Ten hore si musí priznať, že jeho povýšenosť je obrana, a ten dole, že jeho hanba klame.
Prečo to v sebe nosíme
Hanba aj grandiozita sa zvyčajne rodia v detstve. Keď dieťa dostáva odkaz, že nie je dosť dobré, že lásku si musí zaslúžiť výkonom alebo že jeho hodnota závisí od toho, ako obstojí, uloží sa v ňom krehká sebahodnota. Niektorí na to reagujú tým, že sa snažia byť dokonalí a nad ostatnými, iní tým, že sa scvrknú. Obe stratégie sú pochopiteľné pokusy prežiť. A obe sa dajú v dospelosti postupne uvoľniť, keď si začneme budovať hodnotu, ktorá nestojí na výkone.
Posun, ktorý môžete urobiť hneď
Keď zacítite prepadlisko hanby, skúste si pripomenúť rozdiel medzi vinou a hanbou. Spýtajte sa: urobil som niečo, čo by som chcel napraviť, alebo si len hovorím, že som zlý? To prvé je užitočné, to druhé je toxická hanba, ktorá klame. A keď sa naopak prichytíte v povýšenosti a netrpezlivosti s ľuďmi, skúste sa jemne spýtať: pred akým pocitom sa práve chránim? Pod grandiozitou býva takmer vždy strach, že nie som dosť.
Malý krok na tento týždeň
Všimnite si tento týždeň svoje výkyvy. Kedy ste spadli do hanby a čo to spustilo? Kedy ste vyleteli do povýšenosti a čo bolo tesne predtým? Skúste pri každom takom momente jednu vetu: toto nie je pravda o mojej hodnote, toto je len výkyv. Nemusíte hneď nič meniť. Stačí prestať tým výkyvom veriť ako faktom. Už to ich postupne stišuje.
Záver
Vráťme sa k tomu striedaniu medzi „som najhorší" a „som nad nimi". Obe tváre, hanba aj grandiozita, vyzerajú ako pravda a obe klamú. Sú to len dva konce tej istej krehkej sebahodnoty, ktorá ešte nenašla svoj stred. A ten stred sa dá nájsť: nie tak, že prestaneme zlyhávať alebo začneme byť dokonalí, ale tak, že si postupne vybudujeme hodnotu, ktorá nekolíše. O tom, ako sa do stredu vracať, je nasledujúci článok.