Šálka čaju na drevenom stole a kockovaná deka prehodená cez operadlo stoličky, obraz láskavosti k sebe

Súcit so sebou: prečo je pre niektorých náročný

March 25, 2026•3 min read

Súcit je pre mnohých z nás niečo, čo prirodzene smerujeme navonok. Dokážeme ho cítiť k partnerovi, dieťaťu, priateľovi, ktorý sa trápi. Keď však ide o nás samých, akoby sa niečo zaseklo. Namiesto pochopenia prichádza kritika. Namiesto láskavosti tlak. Namiesto prijatia tvrdosť.

Keď som nedávno čítala článok o súcite so sebou z dielne Greater Good Science Center na University of California, Berkeley, uvedomila som si, ako presne pomenúva to, s čím sa stretávam u ľudí, aj u seba. Práve z tohto zdroja vychádzajú myšlienky, ktoré v tomto článku zdieľam: https://greatergood.berkeley.edu/article/item/why_is_self_compassion_so_hard_for_some_people

Keď sa láskavosť k sebe stretne s odporom

Možno to poznáte. Skúsite si povedať niečo láskavé a namiesto úľavy príde zvláštny nepokoj. Alebo sa ozve hlas, ktorý povie: „Nerozmaznávaj sa.“ Podľa výskumov to nie je zlyhanie. Je to reakcia.

Autori článku z Greater Good vysvetľujú, že keď sa ľudia pokúšajú byť k sebe súcitní, môže sa aktivovať tzv. „backdraft“ efekt, podobne ako keď otvoríš dvierka pece a plameň vyšľahne von. Súcit môže na povrch vytiahnuť starú bolesť, hanbu alebo pocity, ktoré boli dlhé roky potlačené.

Pre niektorých ľudí je totiž láskavosť k sebe niečím neznámym, a teda ohrozujúcim.

Keď sme sa súcit nenaučili

Schopnosť cítiť súcit so sebou sa často formuje veľmi skoro.

Ak sme vyrastali v prostredí, kde:

  • sa emócie nebrali vážne,

  • láskavosť bola podmienená výkonom,

  • alebo bola kritika bežnejšia než porozumenie,

naše nervové systémy sa naučili, že tvrdosť = bezpečie.
Nie vedome. Automaticky.

V takom prípade môže súcit pôsobiť ako niečo „nezaslúžené“, slabé alebo dokonca nebezpečné. Nie preto, že by sme ho nechceli, ale preto, že ho nepoznáme.

Čo súcit so sebou naozaj je (a čo nie)

Často sa stretávam s obavou, že súcit znamená:

  • poľaviť zo zodpovednosti,

  • prestať sa snažiť,

  • alebo sa ľutovať.

Výskumy, na ktoré sa článok z Berkeley odvoláva, však ukazujú presný opak.
Súcit so sebou nie je sebaľútosť ani výhovorka. Je to schopnosť zostať so sebou v ťažkej chvíli bez toho, aby sme sa museli bičovať.

Znamená to:

  • uznať, že niečo bolí,

  • pripustiť, že robiť chyby je súčasťou ľudskosti,

  • a reagovať na seba tak, ako by sme reagovali na niekoho, koho máme radi.

Nie jemnejšie preto, že by sme boli slabí.
Ale múdrejšie preto, že tvrdosť dlhodobo nefunguje.

Prečo má súcit so sebou zmysel

Výskumy zhrnuté v článku ukazujú, že ľudia, ktorí dokážu byť k sebe súcitní:

  • lepšie zvládajú stres,

  • menej uviaznu v hanbe a ruminácii,

  • a majú zdravší vzťah k vlastným chybám.

Zaujímavé je, že súcit so sebou neznižuje motiváciu, naopak, často ju robí udržateľnejšou. Keď sa prestaneme báť vlastných zlyhaní, dokážeme sa učiť a rásť bez neustáleho vnútorného tlaku.

Ako so súcitom začať jemne

Pre tých, ktorým je súcit nepríjemný (napríklad preto, že im to evokuje slabosť a s tým spojené pocity viny a hanby), môže byť dôležité nezačínať hneď slovami (mentálny súcit).

Niekedy je jednoduchšie začať konaním (behaviorálny súcit):

  • reguláciou dychu,

  • fyzickým upokojením tela,

  • malým aktom starostlivosti o seba (teplo, pohyb, ticho).

Až keď sa telo cíti aspoň trochu bezpečne, môže sa objaviť priestor aj pre vnútornú láskavosť.

Súcit nie je výkon.
Je to vzťah.
A vzťahy sa budujú pomaly.

Na záver

Ak máš pocit, že súcit so sebou je pre teba ťažký, neznamená to, že s tebou niečo nie je v poriadku. Možno to len znamená, že tvoj systém sa ho ešte len učí.

A možno práve to je prvý krok k skutočnej zmene: nepýtať sa „prečo nie som láskavejší?“,
ale skôr „čo vo mne potrebuje viac bezpečia?“ a „ako by som si bezpečie mohol dopriať tu a teraz?“

Zdroj:

Greater Good Science Center, UC Berkeley
Why Is Self-Compassion So Hard for Some People?
https://greatergood.berkeley.edu/article/item/why_is_self_compassion_so_hard_for_some_people

Back to Blog